INCARCERATIO, LIBERATIO ET PEREGRINATIO

di Ján Simonides (1648-1708) e Tóbiás Masnik (1640-1697)

​

Potom stadiaľ odídeme a zamierime ku Capracotte. Vystúpime na vŕšok oproti Capracotte. Je na ňom obrovský drevený kríž. Hneď nás spozorujú strážcovia. Pretože sa priženie lejak, odbočíme do hája, nazbierame haluze stromov so suchým lístím a urobíme opatrenia, aby sme sa tam mohli zdržať do súmraku, žeby sa nám podarilo - až nastane noc - stadiaľ vyviaznuť a vyhnúť sa Capracotte. Ale hľa! Dlhotrvajúci lejak, ustavičná zima, ukrutný hlad prekazia naše úmysly. Rozhodneme sa ísť do Capracotty, nech sa to skončí ako chce. Už sa vôbec nemôžeme vyhnúť pohrome, ktorá nám hrozí.

Ideme do Capracotty. Spozorujú nás zďaleka. Dajú znamenie dvoma údermi na zvon. Vždy totiž ostražito vartujú kvôli banditom. Ak sa nejakí blížia, toľko ráz udrú, koľko ich je. Vojdeme do malej krčmy, ktorá je blízko kostola Blahoslavenej Márie Loretánskej. Pustovník tam alebo nie je, alebo sa poriadne zavrie. Trochu si odpočinieme.

Keď prišiel podplukovník do Isernie a počul, že sa stratili traja väzni, napísal susedným mestám a dedinám, aby dávali na väzňov, čo ušli, pozor; a kto mu ich privedie, že dostane sto dukátov.

Strážcovia a vojaci mesta Capracotty teda horlivo bdeli. Len čo odídeme od kostola, dvaja kráčajú oproti nám. A ako sa približujeme ku krížu, čakajú na nás. Keď uzrieme pod plášťami sklonené pušky, povieme si, že sme v rukách nepriateľov a už zase väzňami. Pozdravíme ich. Odpovedia na pozdrav a vedú nás rovno do mesta. Všetko utajujeme a vypytujeme sa ako cudzinci, kde by sme si mohli zaobstarať chlieb. Podotknú, že ich máme nasledovať a že nám zaraz ukážu kam. Zastanú pri apatieke, ktorú volajú speciaria a apatekárov speciales. Apatekár sa nás opýta, kto nám dal slobodu. Odpovieme, že sme zoslabli a zostali pozadu, lebo nás nehnali ako väzňov, ale horšie než dobytok. Vyhráža sa, ale prepustí nás. Vojaci nás stadiaľ odvedú do väzenia.

Medzitým sa obávame, že nás odlúčia, spoločne vzdycháme, prosíme za odvrátenie nešťastia, povzbudzujeme sa k vytrvalosti a podaním pravice si sľubujeme vernosť, že ani jeden neuverí, ak sa niečo povie o tom druhom. Bojíme sa, že každého dajú do iného väzenia. Privedú nás však k tomu istému väzeniu a prikážu, aby sme šli dnu. Keď sa spytujeme na príčinu uväznenia, akýsi duchovný, ktorý tam stojí, prezradí, čo písal podplukovník. A keďže sú poddaní Španielovi, musia poslúchať aj jeho oficierov.

Tak nás teda 4. mája zaženú do väzenia v Capracotte!

• J. Minárik, Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka, Tatran, Bratislava 1981, pp. 80-97.

​

Note:

• Parte di questo racconto è stato tradotto in italiano ne "L'inaudito e crudelissimo racconto".

​